Ľuboreč 138
985 11 Halič
Slovenská republika
Významné osobnosti
Významné osobnosti z obce Ľuboreč
- Ján Benedikti (Blahoslav)
- Daniel Maróthy
- Elena Maróthy - Šoltésová
- Ema Goldpergerová - patri medzi prvých slovenských etnografov, pôsobila v Národnom múzeu v Martine, kde spravovala národopisné a iné zbierky, umrela v októbri 1917 a je pochovaná na Martinskom cintoríne
- Dr. Juraj Slávik
- Ján Hrk - hudobný skladateľ
- Svetozár Králik - akademický maliar
Ján Benedikti Blahoslav
V Ľuboreči sa v roku 1796 v rodine evanjelického farára narodil Ján Benedikti Blahoslav. Študoval spolu s Pavlom Jozefom Šafárikom v Kežmarku. V roku 1816 prechádza do Bratislavy. Hneď na začiatku školského roka sa zoznámil s Františkom Palackým, ktorý prednášal vlastné verše. V dobe ich zoznámenia Palacký poznačil do svojho "Každodenníčka": "... toho leta nastala nová doba"..."zjemněli citově" a "... duch lépe se naučil šetřiti čistého člověčenství". Benedikti, Šafárik a Palacký uzavreli trojjedinné príteľstvo, ktoré ich všetkých povznášalo k vyššiemu ideálnemu vzletu a hodnoteniu života. Vzájomným pevným putom medzi nimi bola láska k myšlienke národnej, k práci v prospech národa, ktorá prenikla ich životom do koreňa duše.
Po skončení štúdií v Bratislave pokračuje ďalej v Nemecku. V mnohých listoch Palackému z Jeny píše o svojich predstavách o národnej a kultúrnej jednote československej: "Národ a sláva jeho nás věčně spojovati bude. Slovanská krev našimi žilami se točí a kdo Žižku neb Husa svými starobylými předky nazývá, nebude se báti krev pro národ svúj prolíti..."
Mladé vlastenecké srdcia chveli sa vážnymi obavami o ďalšie osudy Slovanstva, najmä vlastného národa. Veľmi ťažko niesli krutú politickú krivdu páchanú na najprirodzenejších právach národných. Benedikti sa prvý oslobodzuje z pochybovačnosti: "Slované, ti našincové, svým silám nedúvěřují, té myšlenky, že by oni v Praze se slovenským svým králem slovensky rozmlouvati mohli, této obrovské, nebezpečné a spasitelné myšlenky se lekají".
V zápase o prozódiu stál najprv na strane prízvuku, ale neskôr pod vplyvom Palackého a Šafárika vyznáva vieru vo víťazstvo časomiery.
Benedikti spolu s Palackým a Šafárikom napísali dielo "Počátkové českého básnictva obzbláště rosodie" 1818.
Usilovali sa anonymne postaviť na obranu časomiery v našej poézii. Toto dielo je pospájané z listov. Benedikti napísal úvod, Palacký so Šafárikom po tri listy. Ich názory narazili na veľký odpor zástancov prízvučnej poézie (Dobrovský, Hněvkovský: "zlomky o českom básnictve"). Hoci nepresadili svoj názor, prispeli k rýchlejšiemu vyriešeniu tejto dôležitej otázky v našom básnictve. V roku 1819 ich život rozdelil. Šafárik odišiel na pravoslávne gymnázium do Nového Sadu, Benedikti do Kežmarku na lýceum, Palacký opustil Slovensko a odišiel do Prahy, ktorá ho volala k veľkým vlasteneckým úlohám. Po desiatich rokoch ho nasleduje aj Šafárik (naďalej spolupracujú v otázkach národného obrodenia). Len Benedikti nemohol v Prahe uskutočniť svoje odvážne vlastenecké sny. V Kežmarku prispieval k povznášaniu národného povedomia v Krúžku slovenskej mládeže (založil krúžok pre pestovanie jazyka národného). Živo sa zaujímal aj o krásy ľudovej poézie. Už v roku 1823 vydal spolu so Šafárikom "Písně světské lidu slovenského v Uhřích". Neskoršie spolupracuje aj s Jánom Kollárom. V starobylom mestečku pod Tatrami - Kežmarku v roku 1847 Benedikti umiera.